Bytča - Thurzovo miesto.

Pozrela som sa spoza mreží, na nádvorie. Prešla som pár krokov a otvorila chladné, ťažké dvere, presiaknuté starobou, plesňami a rokmi.

Ten zvuk, pri ich otváraní ma vrátil o niekoľko rokov späť.
Závan chladného vetra, mi vstúpil do vlasov.
Uvoľnil pár pramienkov ryšavých vlasov, ktoré poletovali a tancovali spolu s ním.
Potom sa vietor opäť pominul, tak rýchlo ako prišiel...
Závan vetra so sebou priniesol aj spomienky, ktoré sú však veľmi nejasné a neurčité.
Nesúvisia s miestom, kde sa nachádzam. Nesúvisia s ničím, z dnešnej doby.
Sú také vrtkavé a kĺzavé, že sotva ich zachytím už mi miznú kdesi v diaľke.
Smutne sa pozriem pred seba. Len málo z toho, čo ostáva je skutočným dedičstvom.

Kiež by všetky tie veci dávno zmizli, kiežby by ich hľadači, či rabovači pokladov našli skôr a odviezli
niekde preč, ešte pred tým ako sa zistilo, aké cenné môžu byť.
Pretože nárokovačov na ne, je zrazu oveľa viac.
Čo môžu poskytnúť také listiny?
Písané rukou samotných vládcov. Legiend, panovníkov, presadzovačov, snílkov?
Každý mal svoje strachy pred ktorými utekal.
Čo z toho, že listy môžu byť dôkazom, či priamou konfrontáciou s pravdou, alebo klamstvom.
Čo na tom vlastne záleží, keď si aj tak každý spraví svoj obraz a svoju vlastnú pravdu.

Svet je predsa len dejiskom a pozorovateľom životov, ktoré sa navzájom prelínajú. Svet nezmôže nič.
Ani pred odkrytím pravdy ani pred jej zatajovaním.

Katalin Nádasdy, Bytča