PODZEMIE

Tajomstvá Čachtického podzemia v priestore a čase

V povestiach o Alžbete sa spájajú dve mocné témy. Ľútosť nad zraniteľnosťou nevinných žien a pretrvávajúci strach mužov z nadvlády a neukojiteľnosti, z nekontrolovateľnej, bezhraničnej a tajomnej sily, ktorú ženy vedia rozpútať.
Poddaní z nitrianskeho grófstva si pamätali rôzne verzie dvorných svedectiev zo štvrtej, alebo piatej ruky, podľa ktorých feudálna hradná pani trhala svojich poddaných zubami. Potrebovali si nejako odôvodniť ohavnosť Alžbetiných zločinov a vysvetliť mnohonásobné zmiznutia.

Na čo táto vdova potrebovala toľko obetí? Na to, aby zostala mladá, aby si udržala svoju aristokratickú pokožku tak neprirodzene bielu. Toto boli dôvody, ktoré mohli pochopiť dokonca aj jednoduchí ľudia.
A bolo tu ešte niečo. Niečo, čo sa zachovalo z Alžbetiných čias, čo mohli vidieť na vlastné oči a šepkať si o tom pri rodinnom kozube.

Pod vysoko sa týčiacim hradom s nepriehľadnými múrmi a gotickými vežičkami, stojacom na vápencovom výbežku, s Čachticami na boku a s malou dedinkou Višňové na úpätí, boli hlboko v bielej skale prírodné jaskyne.
Niekto možno ešte za dávnych čias kniežaťa Ctibora, možno v čase samých Nádašdyovcov ich zvonku prekopal a vybudoval tam nekonečnú sieť pivníc.

Miestni ľudia dokonca hovorili, že tu bola aj tajná chodba, ktorá sa tiahla spod kaštieľa v dedine popod záhrady, lesy a vinice až na hrad, a tam sa spájala s podzemnými kobkami, ktoré nikdy nikto - okrem niekoľkých najdôvernejších sluhov rodiny - nevidel.
Skôr než boli tieto pivnice zatvorené a než ich zavalilo kamenie z rozpadnutých stropov, boli v nich uskladnené vínne sudy a kade, starodávne drevené sudy, na ktorých ešte aj potom, čo boli chodby opustené, zostali stopy po hrdzavočervených usadeninách.